Rozmaznaná generácia? Prečo firmy radšej zamestnajú skúsených päťdesiatnikov?!
Zachytili ste článok o generácii Z, v ktorom sa píše, že zamestnávatelia teraz radšej zamestnajú päťdesiatnika ako mladého človeka narodeného okolo roku 2000? Vraj mnohí z tejto generácie si radi diktujú podmienky, chcú všetko meniť, no v práci dlho nevydržia…
Pýtam sa teraz ľudí, ktorí zamestnávajú mladých, ktorí práve vstupujú do pracovného procesu a veľa z nich rozpráva to isté. Post čašníčky: „Prídu, týždeň vydržia a potom povedia, že to nie je pre nich, že je to náročné a za málo peňazí. A pritom takmer stále ťukajú do mobilov a človek, aby im 3-4x hovoril, že majú ísť spraviť to alebo hento.“ Post inžiniera: „Áno, prídu na pohovor. Ale hneď si nadiktujú 2000 eur v čistom, firemný mobil, laptop a prácu z domu. A pritom nevedia ešte nič robiť.“ Kto niekedy dakoho zamestnával, dobre vie, čo je to dať komusi 2000 eur v čistom – koľko musí zamestnanec vyprodukovať a koľko z toho navyše musí za neho ešte odviesť štátu.
Súvislosti sú jasné, roky o nich od žltého Šlabikára šťastia „Dospelí deťom, deti svetu“, kde som toto rozoberal, rozprávam a neraz aj na prednáškach vysvetľujem: Dajte deťom všetko, nezaťažujte ich, nenechajte ich vytrpieť mnohé pracovné procesy od A až po Z samé, dorábajte za nich nedokončenú prácu, robte za ne ich domáce či školské práce, nesmerujte ich k tomu, aby si uvedomili svoje miesto v hierarchii a vychováte slabochov. Ľudí, ktorí sa nedokážu koncentrovať na hlbokú prácu, večne budú zodpovednosť zvaľovať na iného, pod každým miernym náporom sa rozpadnú a ich sebavedomie bude prehnane vysoké, teda viac budú pýtať, ako budú schopní vyprodukovať.
Mám však obavy, že toto všetko sa ešte zhorší, lebo keď počúvam rodičov na konzultáciách, čo sa teraz deje v školách, následky príchodu generácie ľudí, ktorí sú teraz na základných školách, do pracovného procesu, budú podľa mňa ešte horšie. „Piatačka sa počas vyučovania postaví na lavicu a začne si tancovať, učiteľka nemá šancu ju zastaviť… Žiak vynadal učiteľke a keď mu začala dohovárať, začal na ňu bliakať. Keď pritvrdila, zobral si veci so slovami, „že na toto nemá nárok“ a odišiel… Žiak sa päsťami pustil do triednej… Deti si normálne tykajú s učiteľmi a keď minule prišla jedna učiteľka do triedy s novým účesom, začali sa jej smiať, ako sa jej to vonkoncom nehodí a má to strašné…“
Verím v hierarchiu. Kto sa nevie zaradiť v desiatich či pätnástich rokoch, bude mu desaťročia trvať, kým ho cesta a okolnosti zosekajú na pravú mieru prispôsobivosti a schopnosti dokázať sa obetovať za cieľ, dielo, celok. Lebo ak si niekto myslí, že takto je rodičmi smerovaní bojovať za svoje Ja, tak sa mýlia. Je to zoceľovanie jeho ega a následky prídu.
Ľudia sa pýtajú, kto bude robiť na dôchodky za ďalšie desaťročia, keď detí sa rodí čoraz menej. A ja v tom vidím ďalší háčik – mnohí z nich, ktorí teraz dorastajú, keď začnú pracovať, podajú menší výkon, rozbijú pracovný kolektív a budú čakať nesmierne veľa za odovzdanie veľmi mála. Neboli vedení niesť zodpovednosť za svoj diel práce, no o to viac boli smerovaní bojovať – aj keby za to, že si neprajú mať oblohu modrú a slnko žlté.
Boh s nami. Nech tú pecku rozpadu starého prežijeme s čo najmenšími utrpeniami.
Text a foto Pavel „Hirax“ Baričák
